wiener:o:živote

Ross pustil na kompe live verziu Nothing Else Matters...

Nadčasová vec. Viem, je milión fanov Metallicy, no u mňa táto pesnička okrem jej samotnej geniálnosti vyvolala jeden ďalší pocit.

Taký návrat alebo asociácia do čias dávno minulých. Keď som bol ešte len chlapča behajúce vonku na ihrisku. Keď som mal svoj zlý skateboard, tzv. „rybičku“ a skúšal som všetko možné. Keď som mal na leto jedny „číňany“ a celé som ich podral. Hrávali sme futbal, smiali sme sa, bolo teplo, zmrzlina, skrátka staré dobré časy... Samozrejme aj v týchto časoch som si už formoval nejaký hudobný profil. Bol som ovplyvňovaný (asi ako každý) svojimi súkmeňovcami a staršími kamarátmi. A bola to práve Metallica, ktorú som zháňal po rôznych kamarátoch a nahrával z kazety na kazetu. Vtedy som nemal žiadne cédé, len tieto mc kazety. Dnes som jednu z nich našiel. Roztraseným písmom napísaný tracklist a kvalita zvuku najhoršia možná. Vtedy mi to bolo ale jedno. Hralo mi to v izbe a ja som si myslel, že svet je kurva úžasný. Mal som rozbité kolená, počúval Nothing Else Matters... To bol život...

A možno je mi po tom aj trochu smutno. A hlavne ľutujem deti, ktoré teraz miesto „nášho Offspringu“ počúvajú „ich Tokio Hotel“. A že už vedia kliknúť na internet a majú všetko ako na dlani. Že idú na koncert a to všetko... Neviem, možno je to pre nich dobre, že majú takú informovanosť. Ale (a vyznie to klišoidne a umelo) ja mám rád „starú školu“. A som rád, že som zažil ešte tú neinternetovú éru.

Teraz by som vážne nechcel byť dieťa.

Joffre Wiener.