wiener:o:živote

Skoro ráno/večer sa nad východným/západným obzorom nahromadia oblaky a spolu so slnkom vytvárajú všetky možné odtiene ružovej, oranžovej, ich rôznych zmiešanín - no jedným slovom (vlastne dvoma) nádherný pohľad. A keď sa pozriete na horizont, vidíte tú krásu v plnej sile. Celkom by ma zaujímalo, či na to existuje vo fyzike nejaký vzorec. Ten jediný by som sa asi naučil.

Dokonca mi ani nevadí chladnejšie počasie, vo svetri behám celkom rád a občas keď mi je trocha zima, beriem to ako príjemné očistenie sa od celého bullshitu čo sa na mňa lepí (aby som bol úprimný niekedy aj nadávam ako pohan, keď čakám a fúka akurát studený vetrisko - parchant.

Ráno vyrážam na zastávku a celý svet sa len zobúdza. Od úst mi ide para, na uliciach sa ešte svieti, smetiari nakladajú prvú várku do auta. Veľmi sa teším, lebo už viem, že dnes bude zasa nádherný deň. A človek nemôže mať vtedy zlú náladu. Tak sa teším.

Ako tak čakám na zastávke, mám brutálnu chuť si zapáliť. Aby bolo jasné, nefajčím, ale momentálne mám potrebu niečo robiť s rukami a cigareta mi príde ako fajn nápad. Aby ma nič nepokúšalo, ruky poputovali do vreciek a obzerám sa či mi nejde spoj. Už som spomínal fajn ráno? Neotravuje ma totiž ani žiadna nechcená osoba na zastávke, sám si vychutnávam čakanie.

Znie to paradoxne, pretože čakať sám býva horšie ako čakať s niekým, no v tomto prípade som bol rád že som sám. Sám. Paráda.

A ešte niečo. Jeseň mám rád.

Joffre Wiener