wiener:o:živote

Dnes ste mohli vidieť osobu. Išla zamyslená po ulici. Polodlhé vlasy, prúžkovaný sveter, kabát, biele tenisky. Tvárila sa vážne. Zrazu sa pred touto osobou objavila hen, nejaká mláka – ble, fuj. Dlhá, mokrá, špinavá, studená, no proste mláka – ble, fuj. Každý by bol predpokladal, že takáto vážna osoba ju obíde, no na počudovanie hen jednej dážďovky práve umierajúcej a hen jedného drozda práve desiatujúceho (až teraz mi došlo, že slovo „desiata“ je odvodené od desiatej hodiny, od čoho je ale odvodený „olovrant“ – medzi rečou inak smiešne slovo ten „olovrant“) táto osoba zastala. Čo ju k tomu viedlo nikto netuší, možno to bola akurát ironicky hrajúca pesnička od U2 – Walk To The Water, ktorá tomuto človiečiku hrala v ušiach... Nenápadne (no dobre, tak najnápadnejšie ako sa dalo) sa človiečik obzrel, či ho niekto nevidí, pridvihol si gate a opatrným našlapovaním prešiel cez celú mláku – ble, fuj. Vyzeralo to asi, ako keby každý krok dopredu desaťkrát („desaťkrát“ sa píše spolu alebo oddelene? vždy mi to robí veľké problémy) premyslel, lebo každý by mohol byť osudný. Čudne sa kolísal z jednej strany na druhú a asi po 20 sekundách túto mláku – ble, fuj zdolal, pustil si nohavice, zase sa nápadne obzrel a pokračoval v zamyslenej chôdzi, akoby sa nechumelilo (ono sa vlastne nechumelilo, ale mohlo sa, ktovie).