wiener:o:živote

Dušičky ako sviatok.

Ľudia ako dobytok chodia na cintoríny, väčšinou len pre nejakú ich "povinnosť". V takom prípade to zmysel nemá. Alebo sú ľudia takí sprostí, že keby im niekto nedal sviatok, nenapadlo by ich na ten cintorín vôbec ísť? Máme si uctiť pamiatku mŕtvych a stala sa z toho hromadná masová akcia - Útok na hroby by sa to mohlo volať. Som znechutený.

Staré babky s veľkými zadkami sa tlačia, ako by boli ony tie najdôležitejšie, všade behajú deti, ktoré dospelí vytiahli so sebou von. Necítim sa práve najpríjemnejšie. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že je to stále každý rok to isté. Ono to aj vlastne aj každý rok to isté je, takže pocit deja-vu je prakticky aj na mieste.

No, ako to prebiehalo práve dnes a čo som si všimol.

Všimol som si, že väčšinou ženy a staršie ženy sa chytia iniciatívy a začnú okolo hrobu pobehovať a čistiť ho. Manželia, synovia a neviem kto ešte sa s odstupom na ne pozerajú, ako by boli zmyslov zbavené. Držia tašky, kahančeky, skrátka niečo, aby to vyzeralo, že vôbec niečo robia. Majú na tvári netrpezlivý a hlavne žalostný výraz. Takto nejako žalostne som sa tváril aj ja, a môj pohľad sa náhodne stretol s iným žalostne trpiacim pánkom. Pozreli sme na seba, vzdychli sme si, pokrčili ramenami a boli sme si jasný. Tak sme si očami popriali veľa šťastia, otočili sa zase na "svojich" a pokračovali v tom nešťastnom kukuči.

Pohľad na môjho neschopného tatka, ktorý nevedel zapáliť ani kahanček ma dosť deprimoval. Všade toľko ľudí, jedna osoba si rovno zapálila cigaretu nad hrobom svojho rodinného príslušníka. Asi to musel byť statný fajčiar až do konca.

No a čo z toho vyplýva? Ak toto je sviatok, tak tie sviatky radšej ani nechcem.

Vždy to končí rovnako. Prídem domov, bolia ma nohy a som hladný. A je to tak aj teraz. Idem sa najesť.

Váš Joffre Wiener