wiener:o:živote

Štyri steny a tma. Zmorenú hlavu a telo liečim žiarením z monitora. Ešte aj hudbu som vypol. Fuj, len teraz po sedemnástich rokoch si uvedomujem, aký napiču odtieň bielo-žltej mám na stene. Začínam mať pocit, že všetko čo sa deje cítim dvakrát tak intenzívne oproti normálu. Je tu buď dvakrát tak teplo alebo dvakrát tak zima. Počujem dvakrát tak hlasnejšie a farby vnímam dvakrát tak intenzívnejšie. City vnímam dvakrát tak ako inokedy. Možno to bude tým, že je ich príliš. Rád by som upozornil, že nie som pod vplyvom kdejakých látok.

Všetko sa dá zvládať, keď je toho primerane. Keď je hocičoho prebytok, nastáva problém. Pripadám si ako pri sťahovaní nábytku. Dostal som do rúk poličku, vravím si, znesiem ju dole. Ale počkať, nakladajú mi ešte knihy, lampu, akvárium s rybičkou, reproduktory... Všetko sa mi začína šmýkať, potím sa, mžiky pred očami, tlak v hrudi, sucho v ústach a... zobudím sa z myšlienok, no moja vyčerpanosť ostáva. Respektíve sa vždy vráti.

Viem, píšem dosť abstraktne, tak sa to teda pokúsim priblížiť, aby ste mali predstavu what´s the fuckin´ going on. Predstavte si situáciu – dvaja ľudia, ktorých máte radi. Dokonca aj tí dvaja ľudia sa majú navzájom radi. Bohužiaľ, vzťahy medzi týmito ľudmi sú asi ako gordický uzol. Preto sa tieto vzťahy aj vyriešili štýlom Alexandra Veľkého. Kto nechápe, nech si naštuduje dejiny, nebudem tu dávať lekcie nikomu a ničomu. Nemám záujem ani čas.

Čo z toho teda vyplýva pre oboch? Ťažko povedať, nič príjemné. Ale nič prijateľnejšie asi ani nemohlo prísť. Preto ma to mrzí. Za oboch. Okrem toho ma mrzí ďalších x ľudí s x problémami, ktoré nechcem rozpisovať a nudiť vás tým.

Plus by som sa rád vymanil zo stereotypu, do ktorého som upadol. Toť problém na jednu vetu. Stačí.

Takto nejako sa cítim. Možno sa potrebujem len vyspať, možno na chvíľu vypnúť. Ani jedno však len tak ľahko nejde. Možno sa potrebujem len opiť. A možno sa potom zobudím niekde inde. Už mi ani zoraďovanie myšlienok, ktoré som chcel dať na virtuálny papier nejde tak, akoby som chcel. Všetko sa zlieva dokopy, žiadny poriadok ani systém neexistuje. Potreboval by som ho tam nejako dostať, bohvie ako. Berte teda tento výkrik do tmy ako spojenú konštrukciu mysle a senzorických intuícií zážitkov. Možno sa aj dočkáte nejakého Wiener Explained. Dovtedy pekný večer.