wiener:o:živote

Zubáriči zubní. Priznám bez okolkov - nemám ich rád. A celkom ma trhá pri predstave, že ich musím navštíviť. Návšteva zubára, to totiž nie je len tak. Že dobrý, ako sa máte, čo detičky, skúsili ste ten môj recept na tú polievku a dovi. Celá návšteva zubára je pomaly veda. To už aby nielen lekár mal diplom, ale aj pacient. Hotová procedúra.

Zvyčajne to začne úplne nevinne. Ráno sa zobudíte, poškriabete sa zívajúc po zadku. Potácate sa po byte, našlapajute bosými nohami na studené linoleum a presuniete sa do kúpeľne. Hm, zubná kefka, pomyslíte si. Sadnete si k televízoru a vidíte reklamu na novú zubnú pastu. Hm, zase sa zamyslíte. Pozriete do diára a nešťastie je na svete. Máte tam zrejme niečo ako ja dnes:

Toto dokáže ranného človeka celkom demotivovať, takpovediac prepadne defetizmu a totálnemu pocitu bezprávia. Prečo, prečo. Márne sa pýtať prečo, hold musíte tam ísť, inak sa rozlúčte s podporou poisťovne. Musíte sa tomu postaviť ako muž/žena (nevhodné prečiarknite). Asi ako ja dnes.

Skontroloval som si čas, dnes som sa zobudil príliš neskoro. Kefka, pasta, čistiť, krúžiť, rýchlo... Koľko je hodín, 13:00... Hm... a zrazu ma osvietila myšlienka. Všetko sa mi pospájalo. Ako keď pozeráte na niečo veľké a nevidíte celú súvislosť. Ako keď vám niekto ukáže: toto, toto je ono. Ehm, tak nejak (ale zase nie tak veľmi dramaticky) mi to došlo. Dnes 21. august. Zubárka Jana. 21. - Jana. Taký darček nemôže nič pokaziť, taký malý prezentík, podarúnoček. Niečo, aby... aby ste sa možno vyhli nejakému tomu vŕtaniu, škrípaniu, trhaniu, nejaký taký malý úplatok. Bežím do potravín, bonboniéra bude dobrá. Kazí zuby, to bude aspoň taký interný vtípek (ja mám veľmi rád interné vtípky).

Bežím cez ulicu do polokliniky. Skoro som sa prizabil, preskočil trávnik a plavným krokom-skokom som sa ocitol v budove. Ech, ten pach. Všade. Plný vzduch nemocničného pachu. Keby mal farbu, nebol by to asi milý pohľad. Každopádne to nepôsobí príliš optimisticky. Na takýchto miestach by mohli predávať aspoň cukrovú vatu a cukríky - na ukľudnenie (u zubára - interný vtípek - haha). Ach vôňa cukrovej vaty, to je presne to, čo by som potreboval. Vyveziem sa výťahom a idem dlhočiznou chodbou. Ordinácia 427. Na chodbe je príliš sterilné linoleum a sleduje ma asi tisíc očí. Vždy keď niekto ide chodbou cez čakáreň, každý naňho hodí pohľad. Ono asi preto, že sa tam moc nedeje a taký nový človek je asi to najväčšie vzrúšo čo môže byť (hneď po prievane).

Prežil som svojich pár minút slávy a konečne sa dostal pred ordináciu. Usadil som svoje ctené pozadie na ešte ctenejšiu stoličku a čakal som. Čakal, vlastne dlho som našťastie nečakal, ale 10 minút pred vstupom, bolo nekonečne dlhých 10 minút pred vstupom. Viete ako to chodí, niečo ako 10 minút pred popravou. Inak pri čakaní som si všimol, že na topánke mám ešte cenovku, tak som si ju nonšalatne odlepil a prilepil na svoju bulharskú bundu. Ani neviem prečo. Zrazu sa otvorili dvere, vyvalilo sa svetlo z bieleho interiéru a veľmi nepríjemná sestra ma pozvala ďalej. Ech, trochu ma striaslo a podlomili sa mi kolená, ale vzchopil som sa a vzápätí si uvedomil, na čo som zabudol. Na bonboniéru. Ou, prúser. No nič, tak som jej aspoň zagratuloval naprázdno a sadol si do kresla. Povedala, že mám zuby v poriadku a išiel som domov.

Wiener

P.S.: a tú bomboniéru som nakoniec zjedol sám (viete, zubár, bonboniéra, interný vtípek, haha)