wiener:o:živote

Oné, práve som totok bol na záchode, na ktorom mi napadlo v priebehu piatich minút asi 42 vecí, ktoré by som mohol napísať na blog. Upozorňujem, že šlo o seriózne témy a nápady, nie tie chujoviny čo sa mi poväčšine podarí splodiť. Samozrejme, kým som sa odtiaľ vyhrabal, drvivá väčšina sa pomiešala do nejakého ružového čuda-muda, ktoré teraz máte možnosť čítať. Jebať, púšťam Counting Crows – Colorblind a začínam písať.

Pohľad mi však skĺzne na moje ruky. Nie, nie sú dorezané žiletkami, ako je to v poslednej dobe v móde. Sú celé dočarbané. Spomeniem si, ako sme sa s kamarátkou šermovali perami. Prehral som, ale podvádzala, lebo mi dala vypísané pero. Ale ja sa na ňu nehnevám - som rád za takú maličkosť. A čo je malé to je milé.

Pozriem von a hneď vidím odkiaľ vietor fúka. Zprava. Pred sebou mám niečo na infarkt. Hemendex s fazuľou a pečenou klobásou. Trocha dosolíme a pustíme sa do jedla. Majte strpenie, hneď sa Vám zas venujem.

10 minutes later...

Aye aye, Wiener je späť. Na moju ľútosť však došli rožky a mlieko. Mal by som skočiť do obchodu, no tento plán má dve malinké chybičky. Prvá je, že von sa mi absolútne nechce ísť, lebo vietor fúka ako ujebaný (a ešte k tomu zprava). Druhá vec je, že nakupovanie rohlíkov z duše nenávidím. Vždy mi robí problém otvoriť sáčok a v kútiku duše ma straší predstava, že sa mi raz žiaden nepodarí otvoriť. Čo potom? Každý rohlík zabalím do jedného sáčku? Brrr... hrôza pomyslieť.

No z mojej rohlíkovej nočnej mory ma zobudila krutá realita, respektíve moja krutá fyzická potreba. Práve som zistil, že môj inkriminovaný obed (raňajky) nespôsobujú infarkt, ale... Povedzme že sedím na záchode a trieskam si zúfalosťou hlavu o stenu, prečo som to jedol... Bohužiaľ tento pobyt na záchode nie je vôbec inšpirujúci (ako ten predtým), toto je skôr rozmýšlanie nad tým, čo mi napíšu do nekrológu. Po polhodinovom boji, vychádzam spotený a so zmiešanými pocitmi... Sadám si zase k blogu. Ale...

Zvoní mi telefón. Kamarát. Asi pôjdem do mesta. To je ale vedľajšie. Teraz nie je dôležité to, či niekam pôjdem alebo nepôjdem. Ide o moje zvonenie. Už mi riadne lezie na nervy. Čas na zmenu. Zapojím mobil do počítača, spustím nelegálnu utilitku a hľadám pesničku, ktorú by som si mohol nahodiť (Shaggy sa poteší, lebo nakoniec to vyhrali Oasis – Gas Panic nad The Who – Behind Blue Eyes :)). Vtedy mi padne oko na organizátora SMSiek. Pozriem a čo nevidím. Ešte stále sú tam uložené správy, ktoré som dávno-dávno z mobilu vymazal. Obzriem sa naokolo, akoby som išiel ukradnúť auto a klikám na prvú správu. Potom na ďalšie, ďalšie... Bože, naozaj som tieto sračky písal ja? Preboha, čo človek nenapíše keď je zamilovaný. Otrasné, najradšej by som sa nakopal. V tej dobe som musel byť vážne colorblind. Som znechutený. Znechutený sa idem okúpať. Konečne. Vždy keď som si chcel dať leháro vo vani s horúcou vodou, prišiel niekto kto mi to prekazil. Dnes sa nič také nestane.

Ale samozrejme že sa stane. Samozrejme že musím zložiť stromček. Samozrejme že je február a on hrdo stojí v obývačke. Aspoň sa v posledných dňoch hodil do toho počasia. Viete, aby ste boli v obraze - jedna z vecí, čo nenávidím viac ako indulonu, špinu za nechtami a mokré šnúrky od topánok je vianočný stromček. Teda proti vianočnému stromčeku ako takému v zásade nič nemám, len keby som ho vždy JA nemusel postaviť a vždy aj zložiť. Máme ho síce umelý, ale táto umelá hmota bola s najväčšou pravdepodobnosťou zostrojená nejakým sado-masochistom, pretože vždy opakujem vždy, mám ruky celé doškriabané. Ešte aj jeho výška je neznesiteľná. Buď musím dvíhať hlavu a bolí ma z toho krk, alebo sa musím zohnúť a bolí ma chrbát.

Zvoní, zase zvoní. Verili by ste? Ten prekliaty telefón zase zvoní. Zase sa ma bude niekto snažiť vytiahnuť niekam von. Vždy, keď sa mi nechce, musí niekto zavolať. Môžem sa tváriť že nič a počúvať vyzváňajúci Gas Panic z telefónu v 32 Kbps kvalite. Dotyčný sa bude zrejme cítiť dotknutý, lebo sme sa dohodli že mi zavolá. Alebo to môžem dvihnúť a dohodnúť sa na tom meste. Nemôžem povedať nie, lebo nemám žiadny argument, prečo nejdem. Ono „nechce sa mi“ nikdy neprejde. Telefón teda nechávam vyzváňať, snáď to dotyčného čoskoro prejde.

Takže, konečne sme sami a môžem sa pustiť do písania blogu, ale už si nespomínam čo som chcel. Dnes teda ten článok zase nenapíšem.

Joffre Wiener.