Nenávidím, keď je teplo a zamračené. To už radšej dážď, sneh, neskonalé horúčavy. Ale teplo a zamračené, to nie. Samozrejme, dnes – ako inak - je teplo. A je zamračené. Ja tu sedím v župane a môže ma trafiť šľak. Pijem nejakú sladkú odpornosť (asi teplá a vyprchaná kofola od včera) a cítim sa mizerne. Zaujímavé, že väčšinou si k blogu a k písaniu sadám v takýchto chvíľach. Asi to bude tým, že keď veci bývajú fajn, bývajú strašne nudné...
Sedím tu, vonku je teplo a zamračené a asi tu takto budem sedieť až do jedenástej večer. Potom si lahnem a nič sa nezmení. Iba zaspím a ráno vstanem. A jediné v čo dúfam je, že už nebudem mať tú nepríjemne sladkastú chuť v ústach, že nebude zamračené a že tu nebude také ticho. A možno ma aj 99% vecí prestane otravovať.
Keď je vonku teplo a zamračené, nebývam hladný. Asi preto, že jedlo v takýchto chvíľach nemá chuť. Je to len hmota. Hudba sú len zvuky a celá existencia je len povinnosť. Nič sa nehýbe.
Mohlo by sa rozjasniť.
Nebaví ma totiž špárať sa v tej žemlovke pol hodinu.
Komentáre
:) jeden lakťooblizovač
to by bol nemilý pohľad, joffratko v župane, s lavórom na hlave a celý oslintaný xi xi....a nie som opitá ;)